Ceny za rok 2016

Ceny Košického samosprávneho kraja

Mgr. Peter Gombita, riaditeľ neziskovej organizácie Oáza – Nádej pre nový život
za dlhoročnú prácu a úsilie v pomoci ľuďom bez domova, v najväčšej núdzi a chudobným
pri príležitosti životného jubilea – 60. narodenín

Katolícky kňaz Peter Gombita žije pre svoje poslanie a prácu. Narodil sa v obci Pakostov ako najmladšie zo štyroch detí. Už odmala ho rodičia viedli k pracovitosti, poslušnosti a k úcte ku všetkým ľuďom. Nečakane bol postavený pred problém mladých ľudí, ktorým hrozilo, že skončia na ulici, ako bezdomovci. Boli to chovanci z miestneho detského domova, ktorí po dovŕšení veku dospelosti museli zariadenie opustiť. Pomohol týmto deťom, ale starosť o ľudí v núdzi, bez domova, sa tým neskončila. Naopak, začala sa. V roku 2007 na jeho podnet vznikla nezisková organizácia Oáza – nádej pre nový život v Bernátovciach. Odvtedy je toto zariadenie, ktoré vedie, útočiskom pre ľudí bez domova, pre ľudí v krajnej núdzi a hlbokej biede. Podarilo sa mu vytvoriť komunitu, v ktorej môžu klienti uspokojiť základné životné potreby. Majú tam ubytovanie, stravu, teplo, vodu, práčovňu, ale aj príležitosti a možnosti pracovať tak, že sa podieľajú na chode Oázy. Niekoľkí z klientov sa už dokonca zaradili medzi pracovníkov Oázy a sú v stálom pracovnom pomere. Peter Gombita ako katolícky kňaz prenáša svoju vieru aj do práce v Oáze aj do prístupu k ľuďom. Tam, kde by iní konali možno direktívne, on vidí ťažký ľudský osud a hľadá cestu k náprave. Pomáha slabým, aby sa postavili na vlastné nohy a žili dôstojný život. V zime chodieva na miesta, kde sa bezdomovci nachádzajú a pozýva ich do tepla a bezpečia Oázy. Často ho vyhľadávajú ľudia, ktorí potrebujú radu, pomoc, útechu.
V polovici septembra tento aktívny bežec vyštartoval na 1550 kilometrov dlhú trasu z Košíc do Vatikánu. Prostredníctvom ultra maratónu chcel upozorniť na problém chudoby a podporiť myšlienku, že aktívnym športom možno pomôcť menej šťastným ľuďom. Po 50 dňoch dorazil do Ríma v čase, keď sa začali podujatia k vyvrcholeniu Svätého roka milosrdenstva, určené bezdomovcom a ľuďom v núdzi. Na podujatiach sa spolu s ním vďaka zbierke a milodarom zúčastnila aj dvadsaťčlenná skupina z Oázy – nádeje pre nový život.

Mgr. Věra Medveďová, in memoriam, priekopníčka aerobiku na Slovensku
za mimoriadne športové aktivity pre ľudí všetkých vekových skupín, ktorých vždy nabádala k pohybu
pri príležitosti nedožitých 70. narodenín
Ocenenie prevzal syn, pán Tomáš Medveď

Pani Věra Medveďová po absolvovaní Fakulty telovýchovy a športu na Karlovej Univerzite v Prahe priviezla na Slovensko v 70-tych rokoch nový druh cvičenia – džezgymnastiku. Tá sa časom pretransformovala na rôzne podoby aerobiku. Pre cvičenie vedela nadchnúť všetkých, aj tých, ktorí najprv prejavovali len malý záujem. Okolo seba totiž vytvárala jedinečné nevyčerpateľné pole pozitívnej energie. Za viac ako 35 rokov neúnavnej propagácie aktívneho pohybu ako odborná asistentka Katedry telesnej výchovy Univerzity Pavla Jozefa Šafárika v Košiciach pôsobila na niekoľko generácií vysokoškolákov. Boli medzi nimi budúci právnici, lekári, prírodovedci, učitelia. Všetci si ju pamätajú ako dámu, ktorá bola vždy v pohybe a rozdávala úsmevy.
Věra Medveďová bola neúnavnou propagátorkou aktívneho cvičenia. Okrem aerobiku bola jej doménou joga, pilates a ďalšie cvičenia. Vždy vedela podržať a nadchnúť ostatných. Bola prirodzenou vodkyňou. Cvičiteľka musí byť vzorom a to ona bola. Vedela, ako vniesť ľuďom do života optimizmus a energiu. Stmeľovala kolektívy dievčat a hlavne žien, ktoré za ňou chodili nielen kvôli cvičeniu, ale predovšetkým kvôli nej samej. Neustále pripravovala nové aktivity a akcie, nútila všetkých okolo pozitívne myslieť a tešiť sa zo života.
Pred ôsmimi rokmi, keď cestovala so svojimi cvičenkami k chorvátskemu moru, ich autobus havaroval pri Gospići. Tragickému osudu vtedy okrem nej neuniklo 14 ľudí. Veľkú stratu odvtedy každý deň pociťujú manžel Štefan Medveď a syn Tomáš. Ale aj desiatky priateliek, priateľov, cvičeniek a ľudí, ktorí si Vierku vážili a mali radi.
Finančný dar, ktorý je súčasťou verejného ocenenia, sa rodina rozhodla venovať Slovensko-českému klubu v Slovenskej republike, ktorého bola pani Věra členkou a členom je i jej syn Tomáš.

Ing. Ján Palinský, zakladateľ občianskeho združenia Fórum podnikateľov a priateľov Zemplínska šírava, Regionálneho združenia turizmu Zemplín a Zemplínskej oblastnej organizácie cestovného ruchu
za angažovanosť pri zveľaďovaní a rozvíjaní turizmu a cestovného ruchu na Zemplínskej šírave
pri príležitosti 50. výročia turizmu v tomto regióne
Ocenenie prevzal syn, pán Erik Palinský

Ján Palinský študoval v Prešove na strednej škole so zameraním na obchod a služby, neskôr na Vysokej škole ekonomickej v Bratislave. Potom pôsobil v zariadeniach poskytujúcich stravovacie a rekreačné služby v Košiciach, Vysokých Tatrách, Michalovciach a na Zemplínskej šírave, pri našom východoslovenskom mori. Bol organizátorom prvých veľkých tanečných podujatí a diskoték na Zemplínskej šírave, vo vtedajšom centre turizmu – v rekreačnom stredisku Slnečný lúč. Už vtedy sa vytvorili podmienky na stretávanie mládeže, lákali návštevníkov a turistov, čo by sme dnes mohli definovať ako začiatku turizmu na Zemplínskej šírave. Táto destinácia mala obrovský význam pri rozvoji cestovného v bývalom Československu. Toto stredisko navštevovali nielen domáci, ale aj zahraniční turisti z Nemecka, Poľska, ZSSR a ďalších krajín. Bolo to obdobie najväčšieho rozmachu turizmu na Zemplínskej šírave. Ján Palinský pracoval na Salaši, neskôr v Europenzióne Salaš – Medvedia hora, naďalej v oblasti gastronómie a dnes je jedným z hlavných poskytovateľov tradičnej zemplínskej kuchyne. Jeho zariadenie má celoročnú prevádzku, organizuje množstvo klubových podujatí, spojených s folklórom, je spoluorganizátorom súťaže Miss Šírava.
Bol pri založení Fóra podnikateľov a priateľov Zemplínskej šíravy, Regionálneho združenia turizmu Zemplín, kde pracoval ako člen predstavenstva a Zemplínskej oblastnej organizácie cestovného ruchu ako člen predstavenstva. Veľkou mierou sa podieľa na rozvoji územia s osobitným zreteľom na trvalo udržateľný rozvoj cestovného ruchu a turizmu nielen na Zemplínskej šírave, ale aj v meste Michalovce. Zaslúžil sa o výstavbu, rozvoj, propagáciu regiónu Dolný Zemplín. Tvorivú celoživotnú prácu venoval v prospech rozvoja cestovného ruchu. Je príkladom človeka, ktorý pracuje srdcom. Je hybným motorom rozvoja cestovného ruchu v regióne dolný Zemplín.

Mgr. Emil Spišák, ArtD., riaditeľ Spišského divadla
za vynikajúce manažérske výsledky v riadení Spišského divadla od nástupu do funkcie riaditeľa až do súčasnosti
pri príležitosti životného jubilea - 60. narodenín

Emil Spišák nastúpil na riaditeľský post v Spišskom divadle 1. novembra 2007. Divadlo sa v tom čase ocitlo v zložitej situácii. Až po delimitovaní inštitúcie na regionálnu samosprávu sa ju podarilo finančne i organizačne stabilizovať.Emil Spišák ju radikálne prebudoval aj personálne. Doplnil kvalifikovaných a odborne spôsobilých pracovníkov na jednotlivých oddeleniach. Celkovou prestavbou prešiel umelecký súbor, jeho členovia sú dnes predovšetkým absolventi Fakulty dramatických umení Akadémie umení v Banskej Bystrici. Možno tvrdiť, že herecký súbor Spišského divadla patrí k slovenskej divadelnej špičke. Šťastnú ruku mal aj pri obsadení pozícií režisérov. Peter Palik, či Ján Sládeček, ktorý je aj umeleckým šéfom, sú výrazné umelecké osobnosti. Inscenácie a tvorcovia pravidelne získavajú ceny a prémie Literárneho fondu. Divadlo pravidelne úspešne hosťuje v Trnave, Martine, Zvolene, Košiciach, ale aj v rumunskom Nadlaku, v maďarskej Békešskej Čabe, Budapešti, českom Třinci. Reprezentuje slovenskú divadelnú kultúru, ale aj Košický kraj a Mesto Spišská Nová Ves.
Emil Spišák stál aj pri zrode prehliadky inscenácií komorných hier slovenských profesionálnych divadiel Divadelný Spiš. Zo skromných začiatkov vybudoval festival s medzinárodnou účasťou, na ktorom sa prezentuje to najlepšie, čo na Slovensku vzniklo. Možno teda s plnou vážnosťou konštatovať, že prínos Emila Spišáka pre rozkvet Spišského divadla je mimoriadny, lebo všetkými spomínanými krokmi predovšetkým získal veľkú dôveru divákov. Najvýrečnejším svedectvom tohto faktu je plné divadlo.

Železničná nemocnica s poliklinikou Košice
za kvalitnú zdravotnú starostlivosť a za celkový prínos k odbornosti a profesionalite v zdravotníckom sektore v Košickom kraji
pri príležitosti 50. výročia vzniku
Ocenenie prevzala riaditeľka Železničnej nemocnice s poliklinikou MUDr. Mária Grüllingová

Železničná nemocnica s poliklinikou Košice je jednou z pacientmi najvyhľadávanejších nemocníc v regióne. Jej bránami prejde denne viac ako 1500 pacientov. Ročne jej zdravotnícki pracovníci vyšetria, ošetria a poskytnú odbornú pomoc asi 400 tisíc pacientom. Ambulantnú časť dali do používania v roku 1964. Výstavbu podnietila potreba železničnej správy, ktorá už od roku 1955 bola nútená prihliadať na intelektuálne, zdravotné a zmyslové schopnosti svojich prevádzkových zamestnancov, aby nedochádzalo k ohrozeniu bezpečnosti dopravy a predišlo sa vzniku rôznych nehôd a ich následkov. Keď v 60. rokoch nastal ďalší rozmach železničného zdravotníctva, nastúpili do služieb ďalší lekári, postavili latku odbornej náročnosti na vyššiu úroveň. Dnešnú podobu nadobudla Železničná nemocnica s poliklinikou Košice 17. mája 2002. Vysoká profesionalita odborníkov v nemocnici umožnila, aby nemocnica otvorila svoje brány aj pre „neželezničiarov“.
V súčasnosti má Železničná nemocnica s poliklinikou Košice šesť základných lôžkových oddelení, poliklinická časť má 35 odborných ambulancií v 24 rôznych odbornostiach. Získaním Certifikátu kvality ISO 9001:2000 sa stala popredným zdravotníckym zariadením v celej republike.Spolupodieľa sa na príprave rôznych podujatí, spolupracuje pri rôznych charitatívnych projektoch, napríklad aj poskytnutím stravy pre bezdomovcov. V roku 2011 bola Železničná nemocnica s poliklinikou Košice vyznamenaná Cenou primátora mesta Košice. Jej lekárov opakovane ocenili odborné spoločnosti i inštitúcie s regionálnym aj celoslovenským významom. Poskytuje zdravotnú starostlivosť na vysokej úrovni, o čom svedčí aj fakt, že v rebríčkoch spokojnosti pacientov, ktoré robia zdravotné poisťovne, sa neustále nachádza na prvých priečkach.

Ceny predsedu Košického samosprávneho kraja

Folklórny súbor Ilosvai z Veľkej Idy
za prezentáciu slovenského a maďarského folklóru, za uchovávanie a šírenie tradícií maďarskej menšiny žijúcej v regióne Údolia Bodvy
pri príležitosti 65. výročia vzniku
Ocenenie prevzali manželia Andrea a Michal Kupecovci, ktorí súbor vedú

Folklórny súbor Ilosvai vznikol v roku 1951, no jeho základy boli položené už v štyridsiatych rokoch. Zo začiatku sa venoval divadlu, až neskôr sa preorientovali na ľudový tanec a tradície. V tom období však činnosť súboru nebola pravidelná. To sa zmenilo, keď sa vedúcim stal František Šnír mladší. Umelecké meno Ilosvai Selymes Péter prijal folklórny súbor v roku 1974 na počesť tamojšieho učiteľa a osvetára. Vďaka aktívnej činnosti sa časom vypracoval na špičkovú úroveň, získal vysoké ocenenia doma aj v Maďarsku, čo mu zákonite otvorilo ďalšie možnosti rastu. V 80-tych rokoch k tomu prispeli aj choreografi súboru Michal Richtarcsik a Rita Furik, neskôr sa pripojil Péter Zsolt. Za 65 rokov existencie súbor zožal úspechy na mnohých domácich a zahraničných podujatiach. V minulosti a aj dnes súbor Ilosvai pozývajú na všetky významné folklórne slávnosti nielen doma, ale aj v zahraničí. Účinkoval v Maďarsku, Rumunsku, Španielsku, Francúzsku, Belgicku, Uruguaji, Argentíne. V roku 2014 s veľkým úspechom účinkoval na folklórnom festivale vo Východnej.
Folklórny súbor Ilosvai vytrvalo skúma, uchováva a spracováva ľudové tradície. Presúva pôvodnú autentickú spevnú, hudobnú a tanečnú kultúru do javiskovej podoby s dôrazom na vyspelú technickú interpretáciu a zachovanie autenticity pôvodného materiálu. Súbor sa venuje prezentácii maďarského a slovenského folklóru, rešpektuje vlastnú národnú identitu, ale aj zvyklostí krajiny, v ktorej členovia kolektívu žijú a pôsobia. Aktuálne sa pustil do veľkého projektu, začal budovať vo Veľkej Ide svoj vlastný Dom Ilosvai, kde chce dať priestor nielen tancu, ale aj remeslám, školám pre deti i dospelých, letným táborom i podujatiam v priebehu roka. Najväčšiu zásluhu na vysokej úrovni a veľkých úspechoch majú súčasní vedúci súboru, manželia Andrea a Michal Kupecovci, ktorí vedú súbor od začiatku 90. rokov.

MUDr. Miloslav Klíma
za dlhé roky špičkového pôsobenia v lekárskom povolaní, osobitne v oblasti traumatológie, telovýchovnej a športovej medicíny
pri príležitosti životného jubilea – 70. narodenín
Ocenenie prevzal syn, Ing. Miloslav Klíma

Miloslav Klíma sa narodil sa v Košiciach, študoval na Gymnáziu Kováčska a na Lekárskej fakulte Univerzity Palackého v Olomouci. Od nástupu do lekárskej praxe v r. 1970 až doposiaľ, s výnimkou odborných zahraničných stáží, bol zamestnancom Univerzitnej nemocnice L. Pasteura Košice. V roku 1971 nastúpil na Traumatologické oddelenie, ktoré sa zmenilo na Kliniku úrazovej chirurgie (1986). V rokoch 1997 - 99 sa stal vedúcim Úrazového centra nemocnice, od roku 2010 vedúcim lekárom Centra preventívnej a športovej medicíny. Bol námestníkom riaditeľa FNLP pre liečebno-preventívnu činnosť, členom Správnej rady FNLP, členom poradného zboru riaditeľa FNLP a predsedom Rady zdravotníckeho zariadenia FNLP.
Sám aktívny hráč basketbalu začal v roku 1970 kariéru športového lekára, keď ho angažovali do TJ VSŽ Košice pre hokejistov aj futbalistov, 11 rokov pôsobil aj ako lekár basketbalistov Československa. Spolu 21 rokov bol lekárom hokejového družstva HC Košice, 6 rokov lekárom národného družstva Československa v ľadovom hokeji dvadsaťročných, 7 rokov lekárom slovenského áčka hokejistov, lekárom na zimnej olympiáde v Lillehammeri a Nagane, na svetovom pohári v hokeji (1996), 5 rokov lekárom národného družstva hokejistiek, 3 roky lekárom národného družstva basketbalistiek, klubovým lekárom Good Angels a volejbalistov KDS. Bol 12 x účastníkom majstrovstiev sveta v hokeji, 3x Majstrovstiev Európy v basketbale. V rokoch 1992 - 99 bol členom výkonného výboru Slovenského zväzu ľadového hokeja a predseda zdravotnej komisie. V rokoch 1993 - 99 bol členom sekcie úrazovej chirurgie a antidopingovej komisie Medzinárodnej hokejovej federácie.
Práca doktora Klímu si vyžaduje stále sústredenie a náročné zákroky. Niet pochýb, že dôvere reprezentantov predchádza jeho profesionalita, ktorú už 46 rokov venuje pacientom Univerzitnej nemocnice L. Pasteura Košice. Osobne sa podieľal na vzniku francúzskeho bilingválneho gymnázia, založil a rozvíjal spoluprácu s francúzskym regiónom Champagne-Ardene v oblasti zdravotníctva, školstva a športu. Podieľal sa na pomenovaní tunajšej nemocnice menom L. Pasteura.

Ing. Ladislav Maxim, dlhoročný pracovník štátneho podniku Lesy Slovenskej republiky
za celoživotnú prácu pre slovenské lesníctvo a bohatú publikačnú činnosť

Rodák zo Sobraniec venoval celý svoj profesijný život práci pre štátne lesy. Po skončení štúdia na Vysokej škole lesníckej a drevárskej vo Zvolene nastúpil v roku 1963 do štátnych lesov, kde pracoval až do odchodu do dôchodku v roku 2000. Počas kariéry pracoval v rôznych riadiacich funkciách. Bol riaditeľom Odštepného závodu Sobrance, riaditeľom Správy dopravy, manipulácie a služieb, kontrolórom Odštepného závodu Sobrance. Ladislav Maxim svoj život zasvätil starostlivosti o prírodu a ochrane vzácnych drevín v okresoch Sobrance a Michalovce. Ako sám tvrdí, stromy sú jeho osudom. Svoj záujem smeroval aj k dendrológii, vede o drevinách, ktoré rastú mimo lesného fondu. Zmapoval všetky okresy Zemplína, ale iné oblasti Slovenska, skúmal neobvyklé stromy v urbanizovanom prostredí.
Množstvo materiálov o unikátnych stromoch roky publikoval v regionálnej i lesníckej tlači, neskôr začal písať aj knihy. Jeho prvá publikácia Vzácne dreviny okresov Sobrance a Michalovce vyšla v roku 1998. Popisuje výnimočné stromy v 29 zemplínskych obciach a mestách. Ďalšou je Spomienka na vzácneho rodáka prof. Miroslava Stolinu, ktorý patrí medzi najvýznamnejšie osobnosti slovenského lesníctva. V roku 2012 vydal publikáciu Stromy sú mojím osudom..., a v roku 2015 Duby Zemplína, v ktorej za štyri roky detailne zmapoval duby v tomto regióne. Za jeho celoživotnú prácu pre slovenské lesníctvo a bohatú publikačnú činnosť bol v roku 2012 ocenený cenou Jozefa Dekreta Matejovie, ktorá je medzi odborníkmi známa aj ako lesnícky Oscar.

PaedDr. Ján Mikuš, prezident Slovenského národného aeroklubu generála Štefánika
za zasvätenie života vojenskému i civilnému letectvu a za udržanie úrovne športového letectva v Košickom kraji

Plukovník vo výslužbe Ján Mikuš, žije a pôsobí na východe Slovenska od roku 1961. Dlhé roky pracoval na úseku výchovy, vzdelávania a výcviku nielen pilotov, ale aj iných leteckých odborností. Sám začal letecký výcvik už ako 16-ročný a od tej doby zostal letectvu verný. V rámci bývalého Zväzarmu mal na starosti športové lietanie a parašutizmus vo východoslovenskom kraji. Neskôr pracoval na veliteľstve letectva a protivzdušnej obrany Slovenskej republiky, kde riešil úlohy súvisiace s prípravou záložných pilotov a brancov. V rokoch 1992-2002 organizoval, viedol a vykonával základný pilotný výcvik poslucháčov Vojenskej leteckej akadémie na vrtuľových lietadlách. Počas celej svojej profesionálnej kariéry pracoval v Slovenskom národnom aeroklube a tejto práci venoval veľa svojej energie. V roku 2004 bol zvolený do funkcie prezidenta Slovenského národného aeroklubu generála Milana Rastislava Štefánika a riadi celé slovenské športové letectvo. V tejto funkcii pôsobí dodnes, súčasne zastupuje Slovenskú republiku v Medzinárodnej leteckej federácii (FAI). Stále si udržuje kvalifikáciu letového inštruktora a podieľa sa na príprave nových pilotov, vycvičil ich desiatky. Podľa výpisov zo zápisníkov letov púšťal na prvý samostatný let okolo 250 žiakov. Svoje skúsenosti z leteckej prevádzky využíva aj ako člen stálej komisie pre vyšetrovanie leteckých nehôd pri ministerstve dopravy. V minulých rokoch sa podieľal na príprave a zriadení leteckej expozície Slovenského technického múzea v Košiciach.

I. chirurgická klinika Lekárskej fakulty UPJŠ v Košiciach
za zdravotnú starostlivosť, osobitne za realizáciu transplantácií kadaveróznych obličiek i obličiek od živého darcu, ako aj pedagogickú a vedeckovýskumnú činnosť
Ocenenie prevzal prednosta kliniky prof. MUDr. Jozef Radoňak, CSc., MPH

I. chirurgická klinika Lekárskej fakulty Univerzity Pavla Jozefa Šafárika a Univerzitnej nemocnice L. Pasteura Košice je priamou pokračovateľkou chirurgickej kliniky zriadenej v roku 1948. Vo svojej histórii zaznamenala mnoho úspech v zdravotníckej aj pedagogickej činnosti, v pregraduálnej a postgraduálnej výchove a vedecko-výskumnej činnosti. Klinika poskytuje rozsiahlu urgentnú, neodkladnú i plánovanú zdravotnú starostlivosť a komplexnú diagnostiku a chirurgickú liečbu ochorení gastrointestinálneho traktu s dôrazom na problematiku kolorektálnej chirurgie, chirurgie pažeráka i žalúdka.
Významné postavenie nielen v rámci východoslovenského regiónu, ale aj Slovenska, má klinika v pankreatobiliarnej chirurgii, kde je jediným centrom na východnom Slovensku. Ako jediné chirurgické pracovisko vo východoslovenskom regióne realizuje transplantačný program zameraný na transplantáciu kadaveróznych obličiek i obličiek od živého darcu, vrátane miniinvazívnych odberov, ale aj transplantácii. Súčasne sa na klinike robia aj multiorgánové odbery srdca, pečene, pankreasu pre iné transplantačné centrá.

Plaketa predsedu Košického samosprávneho kraja

plk. Ing. Jozef Bodnár, dôchodca, bývalý riaditeľ Okresného riaditeľstva Hasičského a záchranného zboru v Košiciach
za celoživotné pôsobenie v oblasti požiarnej ochrany a za činnosť v orgánoch dobrovoľnej požiarnej ochrany v okresoch Košice a Košice – okolie

Plukovník Jozef Bodnár pôsobil v rokoch 1982 – 1988 na Krajskej inšpekcii požiarnej ochrany v Košiciach, potom bol poverený vedením oddelenia prevencie na Krajskej správe Zboru požiarnej ochrany Košice. V roku 1991 sa stal náčelníkom Obvodnej správy Zboru požiarnej ochrany Bidovce, o rok neskôr náčelníkom Okresnej správy Zboru požiarnej ochrany Košice – vidiek a v roku 1996 náčelníkom Odboru požiarnej ochrany Okresného úradu Košice – okolie. V rokoch 2002 – 2016 pôsobil ako riaditeľ Okresného riaditeľstva Hasičského a záchranného zboru v Košiciach. Bol členom Komisie pre tvorbu všeobecne záväzných právnych predpisov v oblasti požiarnej ochrany, vyhlášok s technickým obsahom z tejto oblasti, autorom Slovenskej technickej normy (STN) o skladovaní tuhých palív. Je autorom odborných textov z oblasti odbornej prípravy na úseku požiarnej ochrany. Podieľal sa na rekonštrukcii historickej budovy Hasičskej stanice Košice i na transformácii Mestského požiarneho zboru Košice na Okresné riaditeľstvo Hasičského a záchranného zboru.
S menom Jozefa Bodnára sa spája zriadenie hasičskej záchrannej služby v okrese Košice – vidiek, čo bola predchodkyňa dnešného integrovaného záchranného systému, i zriadenie lezeckej a leteckej záchrannej služby v okrese Košice – vidiek (prvej a jedinej v košickom kraji) a zriadenie prvej potápačskej skupiny v kraji. Vo svojej práci presadzoval najnovšiu techniku, technológie a postupy pri hasení a záchrane. Podarilo sa mu integrovať operačné strediská okresov Košice a Košice – okolie. Založil a realizoval medzinárodnú súťaž „Železný hasič “. Bol členom v rôznych komisiách a štáboch zameraných na bezpečnosť na území kraja, okresu a mesta Košice a aktívne pracoval v orgánoch Dobrovoľnej požiarnej ochrany okresov Košice a Košice – okolie. Získal množstvo ocenení, okrem odborných a rezortných aj Cenu mesta Košice v roku 2015.

Pavol Cibák, tréner športovej streľby v Parchovanoch
za vynikajúcu dlhoročnú trénerskú činnosť v oblasti športovej streľby a branných športov

Pavol Cibák pôsobí dlhé roky ako tréner športovej streľby a branných športov v Parchovanoch. Narodil sa vo Veľkej Tŕni. Učil na základnej škole v Nižnom Žipove, Čerhove a v Parchovanoch. Dnes je už na dôchodku. Svoju trénerskú kariéru začal v roku 1968 v Čerhove a pokračuje v nej dodnes na Základnej škole v Parchovanoch. Jeho zverenci dosiahli množstvo pozoruhodných výsledkov, darilo sa mu najmä v práci s mládežou. V roku 1973 založil v Parchovanoch Základnú organizáciu Zväzarmu, ktorá sa v roku 2008 transformovala na organizáciu Zväzu branných a technických činností. Pod vedením Pavla Cibáka sa jej členovia pravidelne zúčastňujú na rôznych súťažiach v brannom viacboji žiakov základných škôl, postupových súťažiach v brannom viacboji zmiešaných družstiev. Dosiahli popredné umiestnenia v rámci okresu, kraja a Slovenskej republiky. V roku 2010 na 6. kongrese Zväzu branných a technických činností Slovenskej republiky v Kočovciach bol pán Cibák ocenený medailou za aktívny prístup pri zabezpečovaní súťaží zväzu a za dosahované výsledky. Ocenenie mu patrilo aj preto, že základná organizácia bola poverená usporiadaním medzinárodných majstrovstiev Slovenska v brannom viacboji žiakov základných škôl, ktoré sa uskutočnili v roku 2012 v Parchovanoch. Otvorenie pretekov bolo v obci Hejce v Maďarsku, kde havarovalo lietadlo s vojakmi vracajúcimi sa z misie v Kosove. Vynikajúco pripravené medzinárodné preteky boli vizitkou dlhoročnej práce a nadšenia všetkých, s ktorými Pavol Cibák spolupracuje.

PhDr. Katarína Čižmáriková, žurnalistka
za dlhoročnú žurnalistickú prácu, pôsobenie vo verejnom živote, v riadiacich orgánoch stavovskej novinárskej organizácie, za podporu darcovstva krvi a ďalšie charitatívne aktivity

Katarína Čižmáriková po skončení vysokoškolského štúdia žurnalistiky na Filozofickej fakulte Univerzity Komenského v Bratislave nastúpila pracovať do redakcie Východoslovenských novín v Košiciach. Pred 42 rokmi sa usadila v metropole východného Slovenska, kde si založila rodinu. Trinásť rokov potom čítali jej meno čitatelia Večera, Košického večera, neskôr stála pri rozbehu vysielania káblovej TV Kabel Plus (1993) i denníka Korzo (1994), týždenníka Delta v rodnom Komárne (2003) i mestského mesačníka Rožňavské listy (2010). Sedem rokov sa venovala dabingu pre STV a od roku 2007 spolupracuje so Slovenskou akadémiou vied pri medializácii a popularizácii jej aktivít. Je spoluautorkou troch kníh – o mestskej časti Košice – Poľov, Advokácia v spomienkach advokátov a Červený kríž na Slovensku v rokoch 1989-1992.
Po celý život je verejne činná. Ako novinárka písala o veciach verejných, ale ako zvolená zástupkyňa občanov aj priamo zasahovala do verejných vecí. V rokoch 1999 - 2002 bola poslankyňou Národnej rady Slovenskej republiky, štyri volebné obdobia poslankyňou Mestskej časti Košice – Dargovských hrdinov i Mestského zastupiteľstva v Košiciach. Aktívne pôsobila dlhé roky v Slovenskom syndikáte novinárov. Desať rokov viedla jeho košickú regionálnu organizáciu a bola podpredsedníčkou Slovenského syndikátu novinárov pre regióny. Pre deti a mládež, ktoré sa zaujímajú o svet médií sedem rokov spoluorganizovala letné tábory. Okrem toho sa angažuje v občianskom združení Soroptimistklub Košice, ktorého hlavnou náplňou je pomáhať iným. V rokoch 2009-2011 bola jeho prezidentkou.
Celý život je aktívnou darkyňou krvi a ako dobrovoľníčka pomáha Slovenskému červenému krížu pri propagácii jeho činností. Za svoje aktivity získala Cenu mesta Košice (2011), Čestnú striebornú medailu Henryho Dunanta (najvyššie vyznamenanie SČK), Cenu SSN Mercurius veridicus ex Slovakia za novinársky čin roka 2009, Cenu SAV za propagáciu vedy (2013). Ako predsedníčka Regionálnej organizácie Slovenského syndikátu novinárov ovplyvnila množstvo mladých žurnalistov v celom Košickom, dokonca i Prešovskom kraji. Neúnavne vždy hľadala a hľadá nové témy, ktoré podľa nej trčia všade okolo nás. Svoj občiansky postoj vyjadruje energicky a rázne a snaží sa malé komunálne boje potiahnuť vždy do víťazného konca na prospech všetkých spoluobčanov.

Folklórna skupina JADLOVEC Margecany
za zachovanie zvykov a tradícií našich predkov a za dlhoročnú prácu a reprezentáciu Obce Margecany a Košického samosprávneho kraja
pri príležitosti 40. výročia založenia
Ocenenie prevzal vedúci skupiny Ing. Jozef Gajdoš s manželkou

Folklórna skupina JADLOVEC z Margecian vznikla v roku 1976 na podnet Mariána Kaľavského. Od roku 1978 bola vedúcou skupiny Mária Uličná, od januára 2013 prevzal vedenie Jozef Gajdoš. Skupina sa svojou cieľavedomou a systematickou prácou zaradila medzi popredné kolektívy na Slovensku. Pravidelne účinkuje na folklórnych prehliadkach, súťažiach a festivaloch po celom Slovensku a v zahraničí. Z jej plodného 40 ročného účinkovania uvádzame účasť na festivaloch v Košiciach, Spišských folklórnych slávnostiach, celoslovenských prehliadkach v Žiline, festivaloch vo Východnej, Detve, Strážnici, Zemplínskych slávnostiach na Šírave, folklórnom festivale v Dargove, vystúpenie v Opere Národného divadla v Bratislave, ale aj účasť na festivaloch v Poľskej republike, Maďarsku, Taliansku, Srbsku či Macedónsku. Vďaka úzkej spolupráci s Jadlovcom vznikli dve zbierky choreografky Melánie Nemcovej venované Piesňam Spiša. Folklórna skupina JADLOVEC dosiahla veľa úspechov a ocenení. To najdôležitejšie však je, vďaka aktívnej práci všetkých doterajších členov zostali zachované zvyky a tradície predkov pre budúce generácie. Členovia folklórnej skupiny JADLOVEC prezentovali tradičnú kultúru z Margecian na mnohých festivaloch, kde boli zaradení medzi nositeľov tradícií. Do zlatého fondu boli zaradení na celoštátnej súťaži sólistov tanečníkov v Dlhom Klčove ,,Šaffova ostroha“. V súčasnosti medzi aktívnymi tanečníkmi pôsobia manželia Jozef a Marcela Gajdošovi a Ján Petrík a Mária Papcunová. Veľkým prínosom nielen pre obec Margecany, ale aj pre celý región je podujatie „Margecianske fajnoty“, na ktorom v spolupráci s obcou a folklórnymi skupinami z regiónu prezentujú tradičnú kuchyňu Dolného Spiša a okolia. Podujatie je už tretí rok zaradené do TOP podujatí Košického samosprávneho kraja v programe Terra incognita.

Nevzad Hasani, podnikateľ zo Zemplína
za významný prínos v rozvoji podnikateľského prostredia v meste Trebišov a za budovanie a rozvoj obchodných vzťahov Slovenska v zahraničí

Pán Nevzad Hasani sa narodil v Macedónsku. Ako tretí z piatich súrodencov študoval len popri práci, v roku 1964 sa oženil s Nadžijou Kamberovičovou, narodenou v Michalovciach, vo vtedajšej ČSSR. V roku 1965 navždy opustil rodný Gostivar a presťahoval sa do Michaloviec, kde sa zamestnal ako výrobca a predajca zmrzliny u svojho svokra. Po Humennom a Michalovciach začal otec dvoch synov svoje aktivity rozvíjať v Trebišove, kde pôsobí dodnes pod obchodným menom „HASAN“. Pracovné začiatky v Trebišove sa spájajú s výrobou a predajom zmrzliny, spustil prevádzku zariadenia HASCLUB, v ktorom je cukráreň, reštaurácia a kaviareň 5. ELEMENT. Momentálne zamestnáva 25 stálych zamestnancov, počas sezóny je ich až 35. V 90. rokoch si otvoril aj sprostredkovateľskú živnosť. Podieľal sa na predaji chladiarenských a zmrzlinových zariadení na Slovensku i v Čechách v spolupráci s tureckou firmou „UGUR“. Keďže pochádza z mesta, kde žije viacero národnostných menšín, výborne ovláda turecký, albánsky, srbochorvátsky a macedónsky jazyk, čiastočne aj bulharský, francúzsky a ruský jazyk. Tieto schopnosti využil aj ako sprostredkovateľ a tlmočník pre firmu JAS Bardejov v Turkmenistane a Rusku, kde bol súčasťou obchodnej delegácie Slovenskej, Českej a Tureckej republiky. Ako člen komisie pre rozvoj podnikania a turizmu sa zúčastnil s bývalým prezidentom Schusterom na zahraničných cestách v Čiernej Hore, Srbsku a Macedónsku.
Aj dnes sa podieľa na riešení problémov macedónskych, albánskych i tureckých občanov podnikajúcich a pôsobiacich na území Slovenska. Ako tlmočník spolupracuje so súdmi a políciou. Podporuje rôzne športové a kultúrne aktivity, futbalové kluby v Humennom a Trebišove, detský domov v Sečovciach, charitné zariadenia v mestskej časti Paričov, vo Vojčiciach, Slovenský zväz sclerosis multiplex, onkologické oddelenie NsP v Trebišove, podujatia organizované záchrannými hasičskými zbormi, políciou, miestnych umelcov ako aj súkromné osoby s rôznym hendikepom. Za svoje pracovné a osobné úspechy vďačí manželke Nadžji, ktorá mu bola a je životnou oporou. Nadobudnuté dielo postupne prenecháva svojím synom, ktorí pokračujú v jeho stopách a naďalej šíria dobré meno firmy HASAN. V silnej konkurencii sa dokázal nielen presadiť, ale ako človek – filantrop významne pomáhať ostatným jednotlivcom a kolektívom.

Kultúrne centrum Medzibodrožia a Použia v Kráľovskom Chlmci
za profesionálne rozvíjanie kultúrnych aktivít v regióne Medzibodrožia a Použia
pri príležitosti 10. výročia vzniku
Ocenenie prevzala riaditeľka centra PaedDr. Gabriela Zvolenská

Kultúrne centrum Medzibodoržia a Použia bolo zriadené k 1. januáru 2006 s dôrazom na podporu a rozvoj národnostnej kultúry, vzhľadom na národnostné zloženie obyvateľov v tomto regióne. Ako jediné trojzložkové kultúrne zariadenie v zriaďovateľskej pôsobnosti Košického samosprávneho kraja vykonáva kultúrno-osvetovú činnosť s hlavným dôrazom na uchovávanie, zveľadenie hodnôt Tokajskej oblasti, ochraňovanie a šírenie hodnôt tradičnej ľudovej kultúry. Poskytuje knižnično-informačné služby regionálneho významu, v muzeálnej expozícii Jozefa Majlátha utvára podmienky na ochranu, využívanie a sprístupňovanie zbierok. Prispieva k šíreniu poznatkov, vedeckému bádaniu a poznávaniu histórie, kultúry a prírody regiónu Medzibodrožia a Použia. Zariadenie od svojho vzniku prešlo rôznymi zmenami. Vďaka neúnavnej práci sa pani riaditeľke za 10 rokov podarilo vytvoriť veľmi priaznivé podmienky na poskytovanie kultúrnych služieb pre obyvateľov Kráľovského Chlmca i celého regiónu. Obnovený objekt knižnice je obľúbeným miestom aj na aktivity komunitného charakteru pre širokú verejnosť. Zrekonštruovaním objektu múzea Jozefa Mailátha dostali obyvatelia regiónu špičkové zariadenie po stránke technickej, architektonickej, informačnej i audiovizuálnej technológie s jedinečnými možnosťami využitia vizuálnych efektov a interaktívnych prvkov. Kultúrne centrum za desať rokov pripravovalo alebo spolupracovalo pri organizovaní vyše 970 rôznych akcií, ktoré navštívilo vyše 330 tisíc ľudí.
V spolupráci s ďalšími aktérmi v kultúre a obcami v regióne sa podarilo úspešne rozvinúť podujatia nadregionálneho významu v prospech rozvoja kultúrneho turizmu. Osobitne treba spomenúť zážitkové aktivity – napríklad Svätomartinský festival vo Veľkých Trakanoch. Kultúrne centrum Medzibodrožia a Použia je zárukou stability tvorivých aktivít miestnej kultúry v spádovom regióne s dôrazom na podporu a rozvoj národnostnej kultúry širokého spektra. Vďaka za to patrí celému kolektívu, ale predovšetkým riaditeľke Gabriele Zvolenskej, ktorá stojí na čele organizácie od jej vzniku.

Ing. Norbert Lacko, člen Základnej organizácie Slovenského zväzu protifašistických bojovníkov v Rožňave
za celoživotnú snahu o vytváranie súčinnosti s orgánmi verejnej správy najmä pri organizovaní spomienkových osláv a pietnych aktov

Pán Norbert Lacko sa narodil v Lubeníku. Je dlhoročným členom výboru Základnej organizácie Slovenského zväzu protifašistických bojovníkov v Rožňave. Poslaním a cieľom tejto organizácie je presadzovanie demokratického a humánneho odkazu slovenského národného a emancipačného hnutia začatého už štúrovcami. Pán Lacko sa celý život snažil aktívne pristupovať k veciam okolo seba. Je mu blízka verejnoprospešná činnosť. V Slovenskom zväze protifašistických bojovníkov sa vždy snažil, aby spolu komunikovali a pracovali orgány štátnej správy a miestnej samosprávy na všetkých úrovniach. O spoluprácu sa snažil najmä pri organizovaní spomienkových osláv, pietnych aktov pri príležitosti významných historických výročí, Slovenského národného povstania, ukončenia druhej svetovej vojny a porážky fašizmu. Ďalej sa podieľa na organizovaní seminárov a besied pre mladú generáciu a ich učiteľov, vystúpení proti extrémnym silám propagujúcim nacionalizmus, šovinizmus, rasizmus, antisemitizmus, neofašizmus, neonacizmus a xenofóbiu. Na úradoch štátnej správy a miestnej samosprávy sa snaží presadzovať aj stálu starostlivosť, ochranu a údržbu pamätníkov, pomníkov, pamätných tabúľ a vojnových hrobov padlých hrdinov protifašistického a národnooslobodzovacieho boja.

Viliam Lastovecký, bývalý prezident Asociácie výpravcov a dispečerov Slovenska
za verejnoprospešné aktivity v obci Sokoľ, zvlášť v oblasti športu

Pán Viliam Lastovecký celý svoj profesijný život zasvätil železnici. V železničných staniciach Kostoľany nad Hornádom a Košice pôsobil vo funkcii výpravcu a istý čas aj ako prezident Asociácie výpravcov a dispečerov Slovenska. Neskôr pôsobil ako staničný dispečer v Košiciach. V obci Sokoľ sa však nezmazateľne vryl do povedomia ľudí najmä ako poslanec obecného zastupiteľstva a zástupcu starostu. Osem rokov aktívne prispieval k rozvoju obce, či už ako dobrovoľnícky koordinátor verejných prác v obci, alebo ako predseda finančnej komisie pri konsolidácii obecných výdavkov. Zviditeľnil sa aj ako aktívny športovec a futbalista, neskôr funkcionár a v poslednom období ako predseda športového klubu. Práve jeho osobným prispením v obci ožíva záujem o šport. S ďalšími nadšencami menia prostredie v lokalite pod Balkom tak, že z účelovo využívaného futbalového ihriska sa postupne stáva relaxačno-oddychová zóna obce. Len za posledné dva roky sa osobne podieľal na úprave okolia futbalového ihriska, sanácii objektu so zázemím pre športovcov. Pomáhal pri vybudovaní detského ihriska, striedačiek, altánku s krytým ohniskom, exteriérového fitnes. Aktívne spolupracuje s futbalovými klubmi, pomáha pri organizovaní priateľských futbalových zápasov. Organizuje tréningy pre deti od 6-14 rokov, súťaže futbalistov dorastencov - III. ligy a mužov VI. ligy. Tomuto koníčku sa venuje vo svojom voľnom čase a bez nároku na honorár. Tieto aktivity sa už naplno prejavili v živote obce, pretože začala toto stredisko využívať na obecné akcie. Dobrý chýr sa nesie ďaleko, a tak tieto vynovené priestory začali využívať aj športové kluby, firmy i súkromné osoby z Košíc i blízkeho okolia na svoje akcie. Vízie a plány pána Lastoveckého sa týmto ani zďaleka nekončia. V najbližšom období plánuje postaviť volejbalové ihrisko plážové, tenisový kurt, rozšíriť detské ihrisko a využiť aj potenciál neďaleko tečúcej rieky Hornád na vodné aktivity.

Materská škola, Školská 5, Michalovce
za vytváranie vhodných podmienok, tvorivú a humanistickú výchovu s orientáciou na individualitu dieťaťa, formovanie zdravého životného štýlu a rozvoj komunikačných zručností v cudzom jazyku
pri príležitosti 60. výročia vzniku a činnosti
Ocenenie prevzala riaditeľka MŠ Anna Berdáková

Materskú školu otvorili v marci 1956, nastúpilo do nej 56 detí, starali sa o ne štyri zamestnankyne. Postupne sa tu vystriedalo niekoľko učiteliek a riaditeliek. V jej histórii bolo obdobie, keď do nej chodilo viac ako 300 detí. V súčasnosti je 150 detí zaradených do 7 tried. Pracuje tu pätnásť učiteliek, štyri upratovačky, štyri kuchárky, riaditeľka školskej jedálne a školník. Materská škola je najväčšou v okrese, dosahuje veľmi dobré výsledky vo výchovno-vzdelávacom procese, čo potvrdila aj štátna školská inšpekcia. V zameraní tejto škôlky je na prvom mieste uplatňovanie tvorivo-humanistickej výchovy, orientácia na individualitu dieťaťa, formovanie zdravého životného štýlu a environmentálna výchova, podpora talentov i rozvoj komunikačných zručností aj v cudzom jazyku. Dôležitým ukazovateľom je spokojnosť detí a rodičov a kladné hodnotenie verejnosti. MŠ je držiteľkou titulu a vlajky Zelená škola. Deti v rámci okresu niekoľkokrát získali popredné umiestnenia, ba aj putovný pohár v športovej olympiáde predškolákov, boli pri zrode ligy pohybovej zdatnosti detí i súťaže v speve v meste Michalovce. Pedagógovia kladú dôraz na prácu s talentovanými deťmi aj prostredníctvom krúžkovej činnosti – tanečný, spevácky, dramatický, výtvarný, šikovníček, hudobný, športový, počítačový i krúžok ľudových tradícií. Zabezpečená je i výučba anglického jazyka. V spolupráci s rodičmi sa osvedčili akcie pre celé rodiny. Škôlka sa môže pochváliť aj medzinárodnou spoluprácou „Kamarátstvo bez hraníc“ s Detským sadom Lastovička v Užhorode (od r. 2010). Ako jediná MŠ v okrese Michalovce sa momentálne podieľa na medzinárodnom projekte EUROROZPRÁVKA, ktorý sa realizuje pri príležitosti predsedníctva SR v EU. Práce detí tejto MŠ budú prezentovať mesto Michalovce, okres Michalovce, Košický kraj i Slovenskú republiku.

PhDr. Robert Pollák, riaditeľ Východoslovenského múzea Košice
za výrazný podiel na rozvíjaní múzejníckej tradície v Košickom kraji a za úspešnú prezentáciu regiónu v zahraničí prostredníctvom historických a prírodovedných zbierok Východoslovenského múzea
pri príležitosti životného jubilea - 60 rokov

Robert Pollák je dôstojným pokračovateľom múzejníckej tradície v Košiciach, ktorú začal Imrich Henszlmann, bratia Klimkovičovci a v rokoch I. českoslov. republiky rozvinul menovec Dr. Josef Polák. Rodený Košičan už počas štúdia na vysokej škole nastúpil na Historický odbor Východoslovenského múzea. Bol spoluautorom viacerých expozícií (Spišský hrad, Červený kláštor, Pamätný dom Františka II. Rákocziho), písal populárno-vedecké články a štúdie o dejinách košických cechov a prednášal o nich. Od roku 1999 je riaditeľom Východoslovenského múzea. Pod jeho vedením v roku 2002 získalo Cenu mesta Košice a II. miesto v súťaži Múzeum roka 2005. V roku 2009 sa zrekonštruovaná expozícia Katov byt stala Expozíciou roka. V roku 2015 prevzalo múzeum výročnú cenu časopisu Pamiatky a múzeá v kategórii Objav – nález za archeologické nálezisko v Rankovciach. Spolu s kolektívom odborných zamestnancov sa významne zaslúžil o prezentáciu inštitúcie pri jej 140. výročí. Kladie dôraz na návštevníka, čoho dôkazom je aj zavádzanie technických noviniek, multimediálnych sprievodcov, informačných terminálov. Osobitným prínosom sú jeho aktivity súvisiace s prípravou a realizáciou projektu Európske hlavné mesto kultúry Košice 2013. Vďaka cezhraničnému projektu sa múzeu podarilo zrekonštruovať a sprístupniť Rodošto – Pamätný dom Františka II. Rákocziho, čo bolo v roku 2014 ocenené – výročnou cenou Pamiatky a múzeá v kategórii Expozícia. Mimoriadne zásluhy má na prezentácii a propagácii expozície Košického zlatého pokladu. Pričinil sa o jeho všestrannú publicitu doma aj v zahraničí. Úspešné inštalácie expozície pokladu v Bratislave, Prahe, Budapešti, Krakove a v Ostrave sa stretli s mimoriadnym záujmom.
V roku 2014 sa zaslúžil o prezentáciu archeologických zbierok VSM na výstavách v poľských múzeách vo Varšave, Tarnove a Poznani. V rámci výstavných činností múzeum uviedlo dielo svetoznámeho sklárskeho majstra Jána Zoričáka, predstavilo unikátny sprievod Kohútieho bratstva a Lajkonika s výstavou o krakovských tradíciách, či výnimočný nález múmií z maďarského mesta Vác. Dlhoročné úsilie o zlepšenie podmienok uloženia zbierkových predmetoch v depozitároch bolo v roku 2015 úspešne dovŕšené realizáciou projektu Revitalizácia depozitárneho objektu v Košiciach – Šaci.

MUDr. Irena Remáčová, odborná lekárka pre liečbu pľúcnych chorôb
za vysokú odbornosť a profesionalitu v lekárskom povolaní, za zásluhy o rozvoj zdravotníctva, zvlášť so zreteľom na seniorov mesta Sobrance

Irena Remáčová sa narodila v Sobranciach. Na post riaditeľky Regionálnej nemocnice s poliklinikou – ešte ako príspevkovej organizácie mesta Sobrance, nastúpila v októbri 2003. Nemocnica bola vtedy zadlžená, so zlým stavom majetku a s nedostatočným personálnym a materiálnym zabezpečením prevádzky. Nemocnicu postupne zbavovala dlhov, až dosiahla ako Regionálna nemocnica Sobrance, n. o. s pôsobnosťou od 1. januára 2007 ziskové hospodárenie. Vďaka úspešnému projektu zo štrukturálnych fondov EÚ „Za zdravie na Schengenskej hranici“ získala nemocnica 28 miliónov korún na dostavbu diagnosticko - lôžkového oddelenia. Prostredníctvom verejných zbierok finančných prostriedkov v okrese Sobrance, spustila a zabezpečila činnosť Rýchlej lekárskej pomoci. V januári 2004 dostala dar od nemeckého červeného kríža - zariadenie pre nemocnicu v hodnote okolo 3 miliónov korún. V decembri 2006 získala nemocnica pod vedením Ireny Remáčovej ako jedna z mála nemocníc na Slovensku Certifikát kvality ISO 9001:2000. V júli 2007 vďaka Národnému projektu XI. získala z Európskeho sociálneho fondu prostredníctvom Národného úradu práce v Michalovciach 190 000 korún na zvýšenie vzdelanostnej úrovne zdravotníckych pracovníkov v komunikácii s pacientom. Ako odborná lekárka pre liečbu TBC a pľúcnych chorôb zorganizovala verejné štítkovanie obyvateľov okresu Sobrance pomocou mobilnej štítovky a tým odvrátila epidémiu tuberkulózy a jej následné rozšírenie. Ako poslankyňa mestského zastupiteľstva a členka mestskej rady v Sobranciach v priebehu troch volebných období sa zaslúžila o rozvoj mesta Sobrance so zameraním hlavne na zdravotníctvo a ochranu starých občanov v meste. Vypracovala projekt na zriadenie zariadenia opatrovateľskej služby a zariadenia seniorov.

Spišský literárny klub
za prezentáciu umeleckých tradícií Slovenska a dvíhanie povedomia o našom kraji
pri príležitosti 35. výročia vzniku
Ocenenie prevzal predseda klubu Ján Petrík

Literárny klub mladých autorov, dnešný Spišský literárny klub, vznikol v apríli 1981 pri vtedajšom okresnom, dnes Spišskom osvetovom stredisku. Na zakladajúcom stretnutí mal desať členov, veľmi skoro sa však rozrástol o ďalších. Od počiatku stála na jeho čele osobnosť osvetára, folkloristu a spisovateľa Jána Petríka, ktorý je dušou Spišského literárneho klubu do dnešných čias. Na začiatku ho odborne pomáhala viesť spisovateľka Daniela Hivešová – Šilanová, veľkou pomocou bol aj básnik Pavol Suržin a prozaik Ján Milčák. Predseda klubu Ján Petrík nebol sám, kto v deväťdesiatych rokoch knižne prezentoval tvorbu Spišského literárneho klubu. Svoju prvotinu predstavil napríklad talentovaný Vlado Puchala. V tom čase už prichádzala do Literárneho klubu mladých nová talentovaná vlna autorov. Objavili sa tu mená ako Júlia Čurillová, Milan Čarňanský, Daniela Dubivská, Milo Janáč, Peter Karpinský, Ondrej Molitoris, Jozef Puchala alebo Tomáš Repčiak. Presne tie isté mená je možné nájsť v súpiskách víťazov prakticky všetkých literárnych súťaží v deväťdesiatych rokoch. Medzi členmi nechýbajú známe mená ako je Pavol Garan, Gabriela Alexová či Rado Tomáš.
Hlavným mestom slovenskej poézie pomenoval Spišskú Novú Ves básnik Vojtech Kondrót. Myslel tým predovšetkým Spišský literárny klub, v ktorom sa sústreďovali autori poézie a prózy v zarážajúco vysokej koncentrácii talentov, potvrdených všakovakými literárnymi súťažami a vlastnou úspešnou publikačnou aktivitou. Za 35 rokov svojej úspešnej existencie prijal do svojich radov desiatky úspešných autorov, umožnil diskusie a vzdelávanie na odbornej úrovni, venoval sa publikačnej činnosti, ale hlavne bol vždy výnimočným reprezentantom kultúrnej vyspelosti Spišskej Novej Vsi. Členovia klubu získali ocenenia na prakticky všetkých slovenských literárnych súťažiach a v tomto trende pokračujú dodnes. Existencia zoskupenia tvorcov je neobvyklým fenoménom v slovenskom kultúrnom živote a túto skutočnosť ocenili i známe osobnosti literárneho života.

Hedviga Támárová, dlhoročná pracovníčka Gemerskej knižnice Pavla Dobšinského v Rožňave
za celoživotnú prácu venovanú knihovníctvu a bibliografii na Gemeri

Pani Hedviga Támárová celý svoj život zasvätila knihovníckej práci, ktorú robila v Okresnej knižnici, neskôr v Gemerskej knižnici Pavla Dobšinského v Rožňave. Do knižnice nastúpila v roku1973 ako knihovníčka hneď po ukončení Strednej knihovníckej školy v Bratislave. V roku 1986 bola menovaná do funkcie bibliografky a vedúcej Úseku regionálnej literatúry a bibliografie. Svojou dlhoročnou oddanou prácou prispela k rozvoju knihovníctva a bibliografie nielen v okrese, ale aj na Slovensku. Robila ju po celý svoj život v jednej organizácii: presne 42 rokov a 183 dní. V svojom zamestnaní bola veľkou pomocou a oporou pre celý kolektív. Svojou odbornosťou bola nápomocná všetkým začínajúcim pracovníkom. Jej prácu, ochotu a ľudský prístup si vážia všetci kolegovia, ktorí s ňou spolupracovali. Jej celoživotný vzťah ku knihám a knihovníctvu prispel aj k rozvoju kultúry mesta a regiónu. V dnešnej dobe je veľkým príkladom pre budúce generácie a to nielen knihovníkov.

Ľudovít Visokay, spisovateľ, novinár
za celoživotnú spisovateľskú a publicistickú činnosť a za aktívne pôsobenie v trebišovskej organizovanej filatelii

Ľudovít Visokay sa narodil v Trebišove. Publikovať začal už počas stredoškolského štúdia v týždenníku Slovo Zemplína. Prvým bol rozhovor so spevákom Zděnkom Sychrom. Publicistike sa venoval 44 rokov vo vlastnej rubrike Aktuality času. V rokoch 1962 - 1966 bol aktívnym členom Krúžku mladých autorov pri Okresnej knižnici v Trebišove, ktorý viedli Marián Bednár a Dezider Banga. Básne Petra Štilichu, Anny Štefankovej, Oľgy Múdrej, ale aj Ľudovíta Visokaya recitoval v košickom rozhlase Ivan Rajniak v Galérii mladých autorov. Literárnu tvorbu publikoval aj v periodikách: Zemplínsky reportér, Východoslovenské noviny, Predvoj, Práca, Mladá tvorba, Filatelie, Zberateľ. Od roku 2012 prispieva do slovenského humoristického časopisu Kocúrkovo. Pravidelne prispieval do Rádia Regina, televízie Zemplín, televízie Východ a maďarskej regionálnej TV Zemplén. Pracoval vo VSŽ Košice, neskôr v Prvej Brnenskej strojárni v Brne. Prispieval do podnikového časopisu Oceľ východu a absolvoval Publicistickú závodnú školu práce (PZŠP) - dopisovateľov pod vedením bratislavského externistu Slavomíra Kalného, vtedajšieho šéfredaktora bratislavského denníka Smena.
Po ťažkej operácii v roku 1999 uvažoval, ako využiť voľný čas. Jednou z prvých myšlienok Ľudovíta Visokaya bolo založiť v rodnom meste spoločenské kluby: kardiologický a umelecký. V roku 2000 založil 1. Kardioklub južného Zemplína, o rok neskôr Trebišovský umelecký klub s výtvarnou, fotograficko-filmovou, publicistickou sekciou a sekciou hovoreného slova. Klub postupne prijal pod svoje krídla fotografov, publicistov, dokumentaristov a výtvarníkov, ktorým sa podarilo úspešne sa presadiť aj na medzinárodných výstavách. Pán Visokay je členom Spolku Slovenských spisovateľom, vyše 25 rokov aktívnym členom Literárno-umeleckého klubu pri Zemplínskej knižnici v Trebišove, 30 rokov pôsobil v trebišovskej organizovanej filatelii a 20 rokov v cyklistike.