Divízna budova

Aké sú dejiny sídla Košického samosprávneho kraja na Námestí maratónu mieru

PRED VZNIKOM BUDOVY ( od počiatkov mesta - 1908)

Územie, na  ktorom dnes stojí budova Košického samosprávneho kraja, ľudovo nazývaná Divízia, bývalo už v stredoveku, od polovice 13. storočia, plochou severného predmestia Košíc, takzvaného Čermeľa (Czermel). Ten siahal od  dnešnej Komenského ulice až po hradby mesta, čo bolo vtedy na  Zbrojničnej ulici, a mal asi 50 domov. Po roku 1484 (za kráľa Mateja Korvína), keď sa začal stavať druhý pás hradieb, bola zástavba predmestia zatlačená na úroveň dnešnej Komenského ulice a pred hradbami mesto udržiavalo z obranných dôvodov vyplanírovanú voľnú plochu, nazývanú po slovensky postrelište, v dobovej latinsko - francúzskej terminológii však “glacis”. Za čias povstania Františka II. Rákociho, v  rokoch 1706 až 1710, bolo toto glacis starostlivo upravené francúzskym inžinierom poskytnutým  kráľom Ľudovítom CIV., Louisom le Mairom, podľa vtedajších pravidiel francúzskej pevnostnej školy maršala Vaubana. Po roku 1783 sa začali mestské hradby Košíc búrať a glacis stratilo svoj pôvodný zmysel.

Medzi Prezídiom (tak sa vtedy volalo vnútorné mesto, pôvodne v hradbách) a Čermeľským predmestím vznikla plocha využívaná na pestovanie sena a na usporadúvanie trhov s dobytkom, v  dobovej nemčine takzvaný Vieh Marckt.  Zastavovať sa toto územie začalo až po roku 1883, keď tu mesto postavilo nízke kasárne pomenované po cisárovi Františkovi Jozefovi I. (1848 - 1916). Nevydržali tu však dlho a  okolo roku 1900 boli zbúrané. Okolité územie bývalého glacis sa v tej dobe už postupne zastavovalo a horné, či severné predmestie sa tak spájalo s centrom Košíc. Už od roku 1870 sa dnešné námestie MMM volalo honosne po vládnucom panovníkovi Námestie Františka Jozefa (Ferencz József tér), v rokoch predtým mu Košičania hovorili Stavebné námestie (Épitész piacz).

V roku 1883 boli v Rakúsko – uhorskej monarchii zrušené dovtedajšie Generálne zemské vojenské veliteľstvá (Landes – General Commandos) a vytvorené teritoriálne Veliteľstvá armádnych sborov (Armeekorps Commandos). Jedno z nich, s číslom VI., malo sídlo v  Košiciach a usídlilo sa v neveľmi vyhovujúcej budove historického kapitánskeho paláca, dnes budova STM na Hlavnej 88.  Na prelome 19. a  20. storočia sa mesto rozhodlo dať uvoľnenú plochu bývalého glacis k dispozícii ministerstvu domobrany, aby tu mohlo postaviť pre VI. armádny sbor svoje veliteľstvo. Od roku 1901 sa rozbehla projektová príprava, ktorú viedol budapeštiansky staviteľ Jozef Kauser, no časom sa ukázalo, že vojaci nemajú potrebné financie a akcia v roku 1904 zastala. Mestu sa však podarilo dohodnúť sa s tunajším podnikateľom Eugenom Halmošom, ktorý bol ochotný stavbu ďalej financovať s podmienkou, že potom ju bude armáde prenajímať.

Budova Divízie, záber z roku 1909, reprofoto S. SzabóArmáda nechala pôvodný projekt budovy prepracovať a v rokoch 1906 až 1908 bola budova veliteľstva VI. armádneho sboru zrealizovaná. Autor projektu je nám neznámy, jedná sa však o budovu navrhnutú v štýle takzvanej vojenskej secesie a podobné stavby sa dajú nájsť vo viacerých centrách vtedajšej monarchie. Palác armádneho sboru (Korpskomando Palast, Hadtestparancsnoksági palota) bol v dobe svojho vzniku krásna moderná stavba, najväčšia v Košiciach, budovaná ako jedna z prvých v meste s  použitím železobetónu (stropy). Kolaudovaná bola 23. novembra 1908 a  vojsko sa do nej presťahovalo z už úplne nevyhovujúceho kapitánskeho paláca začiatkom roku 1909.

RAKÚSKO – UHORSKÉ OBDOBIE (1909 - 1918)

Začiatkom 20. storočia boli Košice “mestom vojakov”. Sídlili tu viaceré pešie, jazdecké delostrelecké a vozatajské jednotky v celom rade kasární. Asi najvýznamnejšou vojenskou osobnosťou tej doby, na ktorú môžu byť Košice skutočne hrdé, bol tunajší veliteľ armádneho sboru, neskôr jeden z  najúspešnejších rakúsko – uhorských vojvodcov, poľný maršal Svetozar Boroevič de Bojna (1854 - 1920), muž chorvátskeho pôvodu, čestný občan Košíc. Po vypuknutí prvej svetovej vojny prevzal velenie na haličskom bojisku. Pôsobil najprv v oblasti Haliče a Ľvova, neskôr oslobodil Rusmi načas dobytú rakúsku pevnosť Przemysl. Od roku 1915 bol prevelený na  talianske bojisko, nesmierne sa osvedčil pri odrazení celého radu talianskych ofenzív na rieke Isonzo (Soča), bol strojcom prelomu talianskej fronty a katastrofálneho ústupu Talianov pri Caporette (Kobarid) a pôsobil počas povestných bojov na rieke Piave.

Vďaka československému odporu k monarchii a socialistickému zaznávaniu “imperializmu” je však tento skvelý muž v dnešných Košiciach neznámy. Posledným rakúsko – uhorským sborovým veliteľom, ktorý v budove “Divízie” sídlil, bol maďarský generál Berzeviczy (osobné údaje neznáme). Ten pokojne odovzdal na sklonku roka 1918 mesto i budovu do  rúk zástupcov Československej armády. V rokoch, ktoré nasledovali, si nikto nedovolil pripustiť zásluhy, či hoci len schopnosti ľudí, reprezentujúcich monarchiu, pretože najmä Česi a Maďari tento štát neznášali, rozložili ho a neboli ochotní priznať jemu, alebo jeho predstaviteľom, nič pozitívneho.       

PRVÉ ČESKOSLOVENSKÉ OBDOBIE (1918 - 1938)

Vojská vznikajúcej Československej republiky, vojaci vysokomýtskeho 30. pešieho pluku vedení podplukovníkom Františkom Beranom, obsadili Košice v podvečer 29. decembra 1918 a hneď v prvých dňoch roka 1919 sa v budove dovtedajšieho veliteľstva armádneho sboru sa usídlil ich vyšší veliteľ plukovník František Schöbl, ktorý tu okamžite zriadil svoje veliteľstvo. Čechoslováci sa tu udržali až do večera 6. júna 1919, keď mesto obsadili bez boja vojaci Maďarskej republiky rád a budova bola pokojne odovzdaná ich jednotkám. Mesiac z nej riadil život Košíc starý penzionovaný rakúsko – uhorský generál, Košičan Pál Hegedűs, ktorý prevzal dočasnú moc nad mestom z titulu služobne najstaršieho prítomného dôstojníka. Ten potom 7. júla odovzdal budovu, opäť bez boja, Čechoslovákom a znovu, tentokrát už trvalejšie, sa tu usadilo československé vojsko, presnejšie veliteľstvo 11. divízie. Námestie Františka Jozefa premenovali v novom štáte na Husitské námestie.

Z dôb prvej ČSR sa zachovali príslušné dokumenty a výkresy, a tak dodnes vieme, že samotné veliteľstvo malo reprezentačný vstup od západu (naproti múzeu) a sídlilo v západnom a severnom krídle, pričom centrum veliteľstva bolo v reprezentačnej miestnosti v západnom krídle na prvom poschodí. Veliteľ divízie mal  pre seba, svoju rodinu a personál celé južné krídlo budovy s osobitným súkromným parádnym vchodom na  juhozápadnom nároží (dnes vstup do múzea). Ďalej v budove sídlila pohotovostná jednotka, spojári a automobilní i hipomobilní (jazdní) kuriéri, boli tu garáže a stajne. Od roku 1925 prestala byť budova iba sídlom divízie a zriadili v nej aj Zemské vojenské veliteľstvo. Doterajší byt veliteľa divízie sa stal bytom zemského vojenského veliteľa. Prvým sa stal generál Josef Šnejdárek. V tomto období tu zaviedli ústredné kúrenie.

Budova Divízie, záber z roku 1908, reprofoto S. SzabóV budove sa v rokoch prvej ČSR vystriedal celý rad významných vojenských osobností, ktorých kariéra bola nejakým spôsobom spojená s  Košicami. Väčšina z nich sa ešte pred pobytom v Košiciach stihla vojensky presláviť. Snáď najznámejším a najobľúbenejším bo mladý generál Radola Gajda (tiež Rudolf Geidel a známe sú aj iné mená, 1892 v  Kotore – 1948 v Prahe), veliteľ košickej divízie v období 9. 10. 1922 – 30. 11. 1924, po ktorom nesie meno minerálna voda “gajdovka” i areál “gajdových kúpeľov” na Aničke. Bol pri vzniku košického maratónu i  viacerých archeologických vykopávok v okolí mesta.

Gajdova národnosť a vzdelanie sú neznáme. Slúžil v rakúsko – uhorskej, černohorskej a srbskej armáde, potom v roku 1917 sa pridal k československým légiám v Rusku a až tu začalo vznikať jeho československé povedomie. Prejavil nečakané schopnosti a urobil závratnú kariéru keď sa ako 26 ročný stal generálmajorom. Načas veľmi úspešne velil Kolčakovým bielogvardejcom, v roku 1920 sa však vrátil s  legionármi, študoval v Paríži, “odložili” ho do Košíc, povýšili na  zástupcu náčelníka generálneho štábu v Prahe a neskôr odvolali. Dal sa na politiku a vstúpil do Národní obce fašistické. Nenávidel ho Masaryk, Hitler, demokrati i komunisti. Po druhej svetovej vojne ho súdili, ale nedokázali mu kolaboráciu s Nemcami. Bol nositeľom celého radu európskych vojenských vyznamenaní, Francúzom a Angličanom ich však po Mníchovskej dohode na protest vrátil.

Gajdovým nástupcom sa stal v období 1. 12. 1924 až 30. 11. 1932 ďalší nesmierne charizmatický armádny generál Josef Šnejdárek (1875 v Napajedlech – 1945 v  Casablanke), najprv rakúsko uhorský občan a vojak z povolania, potom občan Francúzska v Cudzineckej légii. Vyznamenal sa v mnohých bojoch prvej svetovej vojny. Od roku 1917 vstúpil do československých légií, po vzniku Československa bojoval o Tešínsko a na Slovensku úspešne proti maďarským boľševikom v priestore Zvolena, Banskej Štiavnice a Levíc (tu si vyslúžil meno “záchranca Slovenska”). Po relatívne dlhej službe v  Košiciach, keď sa vzdal francúzskeho a získal československé občianstvo sa stal nakrátko zemským vojenským veliteľom v Bratislave. V roku 1935 ho penzionovali a po vzniku Slovenského štátu mu ponúkali slovenské občianstvo, čo však odmietol a emigroval do Francúzska.

Po Šnejdárkovi nasledoval ako košický Zemský vojenský veliteľ na relatívne krátku dobu od 1. 12. 1932 do 29. 11. 1933 armádny generál Ludvík Krejčí (1890 v Tuřanech – 1972 v Ústí nad Orlicí). Pôvodne rakúsko – uhorský dôstojník sa v roku 1917 dostal do zajatia k Rusom, tam vstúpil do  československých légií a hneď sa vyznamenal v bojoch o Bachmač a neskôr na transsibírskej magistrále. Po návrate do Československa ho poslali študovať do Paríža, potom absolvoval rôzne vojenské funkcie a z košického veliteľstva ho vyzdvihli ako náčelníka generálneho štábu. Nakoniec to v roku 1938 dotiahol až do funkcie vrchného veliteľa brannej moci v Československu, ale práve v najhoršom období, v čase Mníchovskej krízy. V marci 1939 ho z tejto funkcie odvolali, Nemci ho neskôr väznili a súdili za spoluprácu s odbojom, komunisti ho penzionovali, degradovali a odobrali mu penziu. Zomrel v zabudnutí, s biľagom viny za vojenskú pasivitu Československa v čase Mníchova.

Budova Divízie, záber z roku 1909, reprofoto S. SzabóJedným z posledných československých legionárov, sídliacich v košickej budove Zemského vojenského veliteľstva v období 30. 11. 1933 až 24. 9. 1938, bol muž známy ako „Podkarpatský lev“, generál  Lev Prchala (1892 v  Poľskej Ostrave – 1963 vo Feldbachu). Pôvodne rakúsko – uhorský dôstojník sa v ruskom zajatí dostal  v roku 1917 medzi československých legionárov, kde sa vyznamenal a urobil vojenskú kariéru v bojoch na  Transsibírskej magistrále, dobyl Vladivostok a obsadil úsek trate až po Bajkal. Potom bojoval v oblasti Permu a Nižného Tagilu. Po návrate domov ho využili v diplomatických službách a poslali na štúdiá do Paríža. Slúžil na rôznych postoch na Slovensku a Podkarpatskej Rusi. Na sklonku tridsiatych rokov bol určený ako prípadný veliteľ obrany celého Slovenska a skutočne sa ním aj stal 4. októbra 1938. Jemu podliehajúca armáda bola početne dosť silná, morálne pevná a moderne vyzbrojená, takže by bez problémov odrazila v prípade potreby Maďarov. Politici však rozhodli inak. Po rozpade Československa odišiel do Poľska a  organizoval tu odboj. Neskôr pôsobil v radoch londýnskej emigrácie, no bol obvinený z rozbíjania emigrácie. V povojnovom Československu bol degradovaný, jeho meno nespravodlivo zneuctené a hrozil mu trest smrti. Dožil teda vo Veľkej Británii a Nemecku.

V období prvej ČSR dosiahol generálsku hodnosť jediný Slovák, generál Rudolf Viest (1890 v  Revúcej – 1945 vo Flössenburgu), taktiež pôvodne legionársky dôstojník v  Rusku, neskôr vojenský pridelenec v Poľsku, potom veliteľ pluku a na sklonku tridsiatych rokov pôsobil ako veliteľ 11.divízie v Košiciach, v  budove „Divízie“. Po rozbití Československa bol činný v londýnskej emigrácii. V roku 1944, v období Slovenského národného povstania, ho ustanovili veliteľom Prvej československej armády na Slovensku – bol vlastne vojenským veliteľom povstania, padol však 3. novembra 1944 do  zajatia a za dodnes neznámych okolností v ňom na samom sklonku druhej svetovej vojny zahynul.

Nasledujúci maďarský režim potláčal všetky spomienky na Československo. Režim socialistický, najmä jeho prosovietska vojenská zložka, zas potláčal spomienky na buržoázne časy a  hlavne bývalých legionárov, ktorí naopak proti vznikajúcemu Sovietskemu zväzu bojovali (mnohokrát veľmi úspešne). A tak má na budove nakoniec pamätnú tabuľu s veľmi stručným textom iba generál Viest.

OBDOBIE MAĎARSKÉHO KRÁĽOVSTVA (1938 - 1945)

Československé vojsko muselo opustiť Košice po rozhodnutí Prvej viedenskej arbitráže 10. novembra 1938 asi o 11. hodine predpoludním. Hodinu po ňom prišli do  mesta maďarskí vojaci, konkrétne od 7. miškoveckého zmiešaného pluku. Ich veliteľ podmaršal vitéz (titul s významom hrdina) András Littay sa usadil v “Divízii”. Svoje trvalé vojenské orgány v Košiciach bolo však horthyovské Maďarsko schopné zriadiť až v januári roku 1939, keď sa v  budove bývalého Zemského vojenského veliteľstva na teraz už premenovanom námestí (po Bočkajovi) usídlilo veliteľstvo VIII. divízie honvédov (domobrancov). Prvým veliteľom tejto jednotky sa stal generál vitéz, neskôr podmaršal, Ferenc Szombathelyi (1887 - 1946), ktorý sa však od 3. septembra 1941 stal šéfom maďarského generálneho štábu. Už v auguste 1941 prevzal velenie košickej divízie generálmajor Géza Lakatos (1890 – 1967). Neskôr sa stal maďarským ministerským predsedom (25. 8. až 15. 10. 1944), ktorého však odstavil Szálasiho ultrafašistický puč. Po vojne emigroval do Austrálie a zomrel v Adelaide. V máji 1943 prevzal velenie VIII. divízie podmaršal vitéz Dezső László (životopisné údaje neznáme), ktorý v júni 1944 postúpil na post zástupcu náčelníka generálneho štábu maďarskej armády. Po ňom až do konca vojny velil divízii generál Béla Tanitó (životopisné údaje neznáme).

Košická VIII. honvédska divízia, v ktorej však väčšinou slúžili nekošičania, sa zúčastnila všetkých nasledujúcich bojových akcií maďarskej armády, to znamená obsadzovania: Podkarpatskej rusi a Malej vojny so Slovenskom po 15. marci 1939, obsadenia severného Sedmohradska po Druhej viedenskej arbitráži v septembri 1940, obsadenia Báčky v rámci vojny proti Juhoslávii v apríli 1941 a vojny proti Sovietskemu zväzu v júni 1941 až máji 1945. Námestie režim premenoval na  Námestie Štefana Bočkaja – Bocskay István tér. Ultrafašistický režim (od jesene 1944 to už nebolo relatívne mierne horthyovské Maďarsko) v Košiciach skončil nadránom 19. januára 1945. Opäť československými sa však Košice stali až 21. januára 1945, keď dokument o reštitúcii predvojnových pomerov do mesta dopravil vtedajší politruk Gastilovičovej 18. armády, Leonid Iljič Brežnev, budúci prvý muž Sovietskeho zväzu. Činiteľom horthyovského Maďarska Československo pochopiteľne žiadnu spomienku nevenovalo, najmä ak do  poslednej chvíle bojovali v nemorálnych konfliktoch a na nesprávnej (nepriateľskej) strane.  

DRUHÉ ČESKOSLOVENSKÉ OBDOBIE (1945 - 1990)

Po druhej svetovej vojne sa už neobnovil svet prvej republiky. Námestie opäť premenovali, tentokrát na Námestie Josifa Visarionoviča Stalina. Armáda sa do budovy divízie opäť nasťahovala, ale iba nakrátko, pretože v roku 1948 sa o ňu musela rozdeliť s novou socialistickou administratívou. Pôvodná funkcia budovy bývalého Zemského vojenského veliteľstva sa výrazne zmenila. Nadišiel jej nový svet – svet socialistických úradov, z ktorého zmizli charizmatické a v bojoch zaslúžilé osobnosti. Veliteľské zložky vojska z  budovy odišli a nasťahovala sa sem vojenská administratíva, konkrétne Krajská vojenská správa (KVS) a Krajská vojenská ubytovacia a stavebná správa (KVUSS). Ponechala si západné a malú časť severného krídla budovy. Do zbytku, teda južného, východného a časti severného krídla, sa nasťahoval Okresný národný výbor Košice  – vidiek. Bola to samospráva a  štátna správa v jedinej organizácii, ktorá zároveň zosobňovala vládu pracujúceho ľudu (národný výbor).

Istý čas, od 11. mája 1949, bola táto inštitúcia (v rámci pokusov a omylov) spojená so správou mesta Košice do takzvaného Jednotného národného výboru (JNV). Znalci štátnej správy a samosprávy potom kritizovali, že “ešte tak nebolo, aby bolo mesto riadené vidiekom”, z čoho je jasne cítiť, že okres tu mal navrch nad mestom. Pokus sa teda neosvedčil a od 16. mája 1954 sa navrátil klasický Okresný národný výbor (ONV). Ten tu sídlil až do samého konca bývalého režimu a zrušili ho začiatkom roku 1991. KVUSS zatiaľ ostávala.

Stalinovo námestie zrušili už začiatkom roku 1957, po odhalení jeho “chýb” na XX. Zjazde KSSS, a priestor dostal dnešné meno: Námestie Medzinárodného maratónu mieru. Porevolučné Československo a neskôr Slovensko na tunajšie socialistické časy a ich predstaviteľov oficiálne nespomínalo, no povedzme si, že ani nebolo konkrétne na koho.   

PO NEŽNEJ REVOLÚCII (1990 – do súčasnosti )

Počiatkom roku 1991 dostalo budovu „divízie“ Východoslovenské múzeum. V eufórii porevolučného obdobia a veľkých nereálnych očakávaniach od budúcnosti si vtedajší riaditeľ múzea Ladislav Olexa, ktorý bol zároveň aj šéfom Krajského národného výboru (!), túto budovu jednoducho sám pridelil. Plánoval vytvoriť veľké múzejné centrum podzemným prepojením budovy Divízie s budovou múzea na druhej strane Námestia MMM. Múzeum sa okamžite pustilo do stavebných úprav tých častí budovy, kde predtým sídlil ONV, a postupne sem premiestňovalo svojich zamestnancov a  niektoré expozície. Pri tom bolo zistené, že statika budovy nevyhovuje múzejným požiadavkám a prostredníctvom stavebného skúšobného ústavu sa realizoval odborný prieskum a zaťažkávacie skúšky stropov.

V máji 1992 tu bola otvorená veľká umeleckohistorická expozícia a menšie národopisné a zbraňové expozície na prvom a druhom poschodí južného krídla. Vo východnom a časti severného krídla sa usídlil riaditeľ múzea a  bola tu umiestnená administratíva. Do konca roku 1993 sem boli presťahovaní prakticky všetci zamestnanci a aj časť múzejných depozitárov.

Ešte na začiatku roka 1992 však vyšiel zákon, ktorý so spätnou platnosťou riešil majetok bývalých národných výborov a  „divíziu“ dostalo mesto Košice. Múzeum tak o budovu prišlo skôr, ako sa do nej nasťahovalo, nebralo to však na vedomie. V rokoch 1994 až 1996 tu na prízemí južného a východného krídla zriadilo moderne inštalovanú prírodovednú expozíciu. Po odchode docenta Olexu boli ďalšími riaditeľmi Východoslovenského múzea Jozef Duchoň (1997 – 1998), Rudolf Ďuďa (1998 – 1999), Róbert Pollák (1999 - 2022) a Dominik Béreš (2022 - dodnes).

V roku 1997 sa z budovy odsťahovala KVUSS a mesto Košice začalo uvažovať nad ďalším využitím uvoľnenej časti objektu. Po rôznych úvahách (mala tu byť napríklad hudobná škola) boli priestory určené novovznikajúcej krajskej samospráve. Najprv však boli realizované potrebné stavebné úpravy, najmä zosilnená statika, a múzeu bolo zabraté severné krídlo. Košický samosprávny kraj začal v „divízii“ oficiálne sídliť od júla roku 2002 (vznikol však už skôr) a jeho prvým šéfom bol kresťanskodemokratický politik Rudolf Bauer. Od roku 2006 do roku 2017 pôsobil na poste predsedu Košického samosprávneho kraja ľavicový politik Zdenko Trebuľa. Toho od decembra 2017 vystriedal nezávislý kandidát Rastislav Trnka. V súčasnosti sa tu realizuje a plánuje rad ďalších stavebných úprav. Východoslovenské múzeum bude v blízkej budúcnosti z  budovy postupne odchádzať.

 

Autor/zdroj: Jozef Duchoň
Zverejnil: Mgr. Jana Jánošíková
Vytvorené: 13.03.2012 12:19
Upravené: 08.01.2024 10:29

Udalosti

Zobraziť všetky udalosti

Basic Information in Help of Ukraine ISO 27001