444 tanečníkov vytvorilo rekord

Nový slovenský rekord v najväčšom počte tanečníkov tancujúcich v jednom veľkom kruhu karičku vytvorili v stredu 25. júna tanečníci a nadšenci ľudových tradícií v centre mesta Košice. Obrovskú karičku vykrútilo 444 tanečníkov. Komisár Slovenských rekordov Marián Angelovič potvrdil, že ustanovujúci rekord je platný.

V roku 2013 tancovalo na Hlavnej ulici 965 tanečníkov v 105 kruhoch. Tento rekord bol zapísaný do Knihy slovenských rekordov. Doteraz jediný známy neoficiálny údaj o jednej veľkej karičke bol Čemerného pri Vranove, kde v roku 2008 tancovalo v jednom kruhu na futbalovom ihrisku 246 ľudí.

Obrovská karička, v ktorej mal miesto aj námestník primátora mesta Košice Ján Jakubov, odštartovala 33. ročník Cassovia Folkfestu - najväčšieho mestského folklórneho festivalu na Slovensku. Tancovali aj priaznivci slovenského ľudového umenia z japonského Tokia - členovia tamojšieho súboru Krásna Hôrka. Zapojili sa aj zamestnanci spoločnosti BEL Slovensko z Michaloviec, ktorá vyrába syr Karička, rovnako ako žiaci ZŠ Michalovce a michalovských folklórnych súborov Zemplin a Jurošík. Medzi účinkujúcicmi boli šudenti z košických stredných škôl SOŠ poľnohospodárstva a služieb na vidieku Kukučínova, Školský internát Medická, Stredná veterinárna škola Barca, Stredná zdravotnícka skola Moyzesova a SOŠ Moldava nad Bodvou, členovia folklórnych skupín Kaplička z Tulčíka, Krasňanka z Krásnej, Vinica z Myslavy, Paradne nevesti a Kadlubek Valaliky, Havaj tanečnice, Matičiarky, košické súbory Čarnica, Hornád, Omladina, Želiezko, Borievka, Škvarkare, Kalvarčan, Železiar, Jahodná, Košičan, Starý Železiar i zahraniční hostia Cassovia Folkfestu Leszczyniacy z Poľska, Perlyna a Kalynoňka z Ukrajiny a poslucháči kurzu ľudového tanca Vlada Urbana.

O karičke

Kolesá (karička, kolo, körtánc, kárej, do kolesa, do koľečka, do kolka) sú skupina ženských spevno-tanečných prejavov v zreťazených kruhových a odvodených útvaroch. Historické pramene sú z 19. storočia, avšak korene siahajú do staršej tanečnej vrstvy (podobnosť s chorovodmi). Kolesá tancovali dievky a mladé ženy, muži len sporadicky v zmiešanom obsadení.

Základným choreografickým útvarom je kruh, od ktorého sú odvodené aj názvy tanca. Tanečnú formu usmerňovali vedúce spievajúce tanečnice do dvoch striedajúcich sa pohybových častí: krokovo–oddychovej s miernym potáčaním kolesa a skočno-rušnej s príznačným krúžením kolesa spravidla v smere pohybu slnka. K variabilným tanečným prvkom patrí zužovanie kruhu, rytmické podupy, presuny tanečníc v kruhu a podobne.

Hudobným podkladom býva spravidla spievanie piesní, zostavených do súvislého pásma so striedavým alebo narastajúcim tempom. Typický je niekoľkotaktový predspev vedúcej predspeváčky, ku ktorej sa následne pripájajú i ostatné dievky, a jedno- až dvojtaktové pauzy medzi piesňami, strofami či časťami piesní, vyplňované rytmom tanca.

Kolesá sa v obradovej funkcii uplatňovali v jarných a svadobných obyčajoch, ale tancovali sa aj pri podvečerných stretnutiach na dedine, na priadkach a v prestávkach tanečných zábav. Ich obmeny sa vyskytovali aj ako súčasť párových krútivých tancov.

Regionálne osobité sú kolesá (karičky, koľečka) na východe Slovenska (najmä Šariš, Zemplín, Spiš), ktoré sú motivicky pestrejšie, príbuzné kolám východných a južných slovanských národov. Novouhorský hudobný základ piesní k stredo- a juhoslovenským (Tekov) kolesám ich spája s obdobnými tancami maďarského etnika. Na západnom Slovensku sa v podstate nevyskytujú.

Do polovice 20. storočia boli kolesá na dedinách, najmä na východnom Slovensku ešte bežným tancom, v súčasnosti sú zriedkavé a vyskytujú sa zväčša na svadbách. S použitím údajov Centra pre tradičnú ľudovú kultúru.