V sobotu si prevezme najvyššiu cenu kraja 19 osobností a dva kolektívy. Toto sú príbehy štyroch z nich

Kraj sa môže pýšiť, že tu žijú ľudia, ktorí vytrvalo idú za svojim cieľom či už v oblasti športu, kultúry, školstva alebo medicíny. Svoj úspech nemerajú, peniazmi či slávou, ale húževnatosťou a svedomitosťou. Ich jediným cieľom je zmeniť svet k lepšiemu. Z dôvodu epidemiologickej situácie a predĺženia núdzového stavu sa udeľovanie cien, ktoré je spojené so slávnostným ceremoniálom, presunulo z uplynulého roka na 4. september 2021. Popri známych menách sa medzi ocenenými nájdu aj takí, ktorých možno široká verejnosť nepozná, no s určitosťou môžeme povedať, že východ Slovenska robia lepším miestom pre život. Ocenenie získa 19 osobností a 2 kolektívy.

Tibor Vargapál – včelár

Vďaka Tiborovi Vargapálovi, majiteľovi rodinnej včelárskej farmy, sa môžeme pýšiť aj tým, že najlepšie tekuté zlato pochádza z Košického kraja. On sám totiž patrí medzi svetovú špičku medárov. Narodil sa v dedinke Hraň v Trebišovskom okrese. Vyrastal v gazdovskej rodine a jeho dedo bol agronómom na miestnom roľníckom družstve. „Doma mal celé gazdovstvo, a tak som sa spolu aj s ním o tieto zvieratká staral. Naučil som sa  takisto obhospodarovať včely,“ hovorí. Chcel sa stať poľnohospodárskym inžinierom, ale keď v 15 rokoch odišiel do Košíc vyučil sa za mechanika kancelárskej techniky. „Opravoval som písacie a reprografické stroje, kalkulačky, registračné pokladne a prvé stolové počítače.“  Písal sa rok 1994, keď sa začal zaujímať o burzu. Okrem obchodovania s akciami spolu s kolegom programátorom vytvorili software na obchodovanie. Vraví, že jeho zákazníkmi boli aj „veľké ryby“. „Toto krásne obdobie sa však skončilo nešťastne – môj kolega ma neférovo vytlačil  z firmy a ja som zostal bez práce a bez peňazí.“

Za posledné peniaze nakúpil 120 včelích rodín a začal včeláriť. Nemal s takým množstvom včiel skúsenosti a starší včelári ho od toho odhovárali. Spomína, že ekonomická situácia si vyžadovala riskovať. „Daný rok sa mi vydaril. Vrátili sa mi investície a ja som rozšíril včelstvá na 200. Začal som chodiť po zahraničí za včelármi a zbierať tak informácie a skúsenosti. Robím to doteraz, lebo včelárenie je veľmi náročný odbor. “ Jeho 200 včelstiev v záhrade sa však prestalo páčiť susedom. Starosta mu prikázal vyniesť ich preč na polia. Poslúchol, a tak sa zrodilo kočovanie za znáškou do takmer všetkých končín východného Slovenska. „Dnes kočujem za lipou na Gemer, za medovicovým medom na Spiš, za agátom k maďarským hraniciam.“

V roku 2013 sa začal zúčastňovať svetových včelárskych súťaží APIMONDIA. Uskutočňujú sa každé 2 roky. „Jedna z nich bola v Kyjeve, kde sme získali zlatú medailu. Povzbudilo nás to, a tak sme pokračovali.“ O dva roky sa konala v Južnej Kórei, kde  rodinné včelárstvo získalo tri zlaté, v roku 2017 v Istanbule to bolo až 10 medailí vrátane Hlavnej ceny Grand Prix za darčekové medy. V počte medailí obsadili 1. miesto na svete. Posledná svetová včelárska výstava sa konala v septembri 2019 v kanadskom Montreale. „Získali sme tam 11 medailí – opäť 1.miesto na svete s veľkým náskokom. Ja za medy a syn za medovinu. Druhý v poradí mal 5 medailí.“ Slovensko dokonca vďaka nemu obsadilo po prvýkrát 1. miesto s počtom 20 medailí. „Naša rodinná včelárska farma získala viac medailí ako celá včelárska veľmoc USA či Kanada alebo Austrália.“ A aký je jeho sen? „Chcel by som do konca života zostať včelárom. Je to najkrajšie práca, akú si viem predstaviť. Spolupracovať v lone prírody s vysoko inteligentným sociálnym hmyzom – včelami.“

Norbert Werner – astrofyzik

Košický kraj o šikovných ľudí núdzu nemá. Dobrým príkladom je aj rodák z Rožňavy Norbert Werner, ktorý skúma pôsobenie čiernych dier na vývoj najväčších galaxií vo vesmíre, kopy galaxií a kozmickú pavučinu.

Študoval fyziku a následne astronómiu a astrofyziku na Prírodovedeckej fakulte Univerzity Pavla Jozefa Šafárika v Košiciach. Súčasne navštevoval Oddelenie medziplanetárnej hmoty Astronomického ústavu SAV vo Vysokých Tatrách. Diplomovú prácu napísal o kométach, ktoré prelietavajú extrémne blízko pri Slnku. V minulosti viedol výskumný tím astrofyziky vysokých energií na Univerzite v Budapešti aj v Ústave časticovej astrofyziky a kozmológie Stanfordskej univerzity v Kalifornii. Pre mnohých ide o veci za hranicou chápania, no pre Norberta Wernera je astrofyzika nielen práca, ale aj záľuba.

Celé Slovensko môže byť právom pyšné, že sa práve náš vedec podieľal na príprave misie japonsko-americkej družice Hitomi. Skúma supermasívne čierne diery, ktoré sú len o niečo menšie ako naša slnečná sústava. Astronómiu popularizuje formou prednášok a je objaviteľom obrovského kozmického krátera a takisto vedie medzinárodný experiment na skúmanie gama zábleskov.

Písal sa rok 2017, kedy sa Slovensko stalo 78. krajinou, ktorá vlastnými silami postavila a vyslala do vesmíru družicu. Veľká sláva sa zopakovala v marci tohto roku, kedy do vesmíru odletel druhý satelit pod slovenskou vlajkou. Tento jedinečný projekt by sa nezaobišiel bez vedeckého experimentu, ktorého návrh a stavbu koordinoval  práve astrofyzik Norbert Werner. Cieľom je overiť nové možnosti sledovania gravitačných vĺn pomocou detekcie gama zábleskov na orbite Zeme. „Ak nám táto misia potvrdí funkčnosť, bude možné ho umiestniť na ďalšie nanosatelity a vytvoriť tak flotilu týchto detektorov na rôznych orbitách. Výsledkom by malo byť zameranie miesta vzniku gravitačnej vlny v kozme, čo by bol významný príspevok pre svetovú astrofyziku,“ povedal vo februári tohto roku.  Unikátny vedecký nanosatelit je medzinárodným projektom a má tvar kocky s rozmermi 10x10x10 centimetrov.

Na realizácii satelitu sa podieľali okrem Leteckej fakulty TUKE firmy Spacemanic a Needronix, Slovenská organizácia pre vesmírne aktivity (SOSA) a Slovenská technická univerzita (STU). Vedeckú časť misie vedie výskumná skupina na univerzite Loránda Eötvösa v Budapešti, detektor gama žiarenia sa vyvíjal v Konkolyho observatóriu v Maďarsku v spolupráci s japonskými univerzitami v Hirošime a Nagoji.

Helena Kašická – paralympionička

Právom hrdí môžeme byť aj na našu paralympioničku Helenu Kašickú, ktorá si bez tanca svoj život nevie predstaviť. Nečudo, veď je našou najúspešnejšou reprezentantkou Slovenska v tanci na vozíku. Zároveň je aj členkou Tanečného klubu Ellegance Košice. Za 15 rokov sa jej podarilo vypracovať na svetovú špičku. Je držiteľkou mnohých medailových umiestnení na najvyšších svetových súťažiach, viacnásobných titulov majstrov Európy a sveta. Už ako malá si hovorila, že raz bude tanečnicou a nikdy ani nepomyslela na to, že by sa svojho sna vzdala. Nakoniec ho premenila na skutočnosť. Hudbu vždy cítila a neskôr zistila, že tancovať sa dá aj bez toho, aby používala nohy. Na vozík ju totiž odsúdila choroba - osteogenesis imperfecta, ktorá je známa aj ako choroba krehkých kostí. Je to však veľká bojovníčka, ktorá sa rozhodla nevzdať. Vďaka jej talentu precestovala celý svet od Bieloruska, cez Holandsko, Maltu až po Čínu či Japonsko.

Tanec na vozíku sa pred niekoľkými rokmi stal paralympijským športom. Aj keď ako šport nie je zaradený do programu paralympijských hier, venuje sa mu viac ako 20 krajín sveta a my nie sme výnimkou. Helena raz povedala, že aj keď jej nohy nefungujú, pri tanci na vozíčku musia mať aj hendikepovaní pocit, ako keby boli zdraví. „Stále vravím, že tancovať by mal každý, kto môže, či už len palcom na ruke, ale  hlavne, že tancujte. Nezabudnite  však počúvať hudbu, lebo je tou najlepšou terapiou.“

Jozef Plachý – bežecká legenda

Slovenská bežecká legenda pochádza z Košíc. Hovoríme o Jozefovi Plachom, ktorý je náš historicky najúspešnejší slovenský bežec. Bol účastníkom až štyroch olympijských hier, je deväťnásobný majster Česko-Slovenska v behu na 800 m, dvakrát majster Česko-Slovenska v behu na 1500 metrov, európsky vicešampión a halový majster Európy z roku 1972.

Niet väčšej športovej legendy, ktorá by si zaslúžila najvyššiu cenu kraja. Jozef Plachý je dokonca držiteľom jedného svetového, štyroch európskych a deviatich československých rekordov. V roku 2020 dostal štátne vyznamenanie Rad Ľudovíta Štúra II. triedy. Jeho kariéra mala veľmi rýchly štart. Za štyri roky sa v podstate vypracoval medzi najlepších atlétov sveta. Ešte ako žiak základnej školy šprintoval, skákal do diaľky, jeho záľubou bol aj stolný tenis a aj futbal. V polovici 60. rokov začal aktívne trénovať atletiku. V roku 1965 získal druhé miesto v cezpoľnom behu na majstrovstvách v Československu a o rok na to už sa mohol pýšiť titulom majstra republiky aj na dráhe.

V roku 1967 si ho pod svoje krídla zobral tréner Jan Liška a aj vďaka nemu Jozef Plachý splnil limit na osemstovke a dostal sa na Olympijské hry v Mexico City, ktoré sa konali o rok na to. Ako 19-ročný (najmladší v československej výprave) v semifinále zabehol juniorský svetový rekord v čase 1:45,9 min. Vo finále dosiahol na stotinu presne rovnaký čas a získal krásne 5. miesto. K medaile mu chýbali 0,2 sekundy.

V roku 1969 v súboji Európa – Amerika v Štuttgarte dosiahol  svoj najväčší úspech kariéry. S časom 1:45,4 min triumfoval v behu na 800 m. Tento slovenský rekord nebol prekonaný až štyri desaťročia. Po mnohých oceneniach prišlo aj zlato, ktoré získal na halových Majstrovstvách Európy v 1972 v Grenobli. V roku 1993 ukončil svoju trénerskú činnosť, ktorej sa venoval v Dukle Praha od roku 1982.

Autor/zdroj: JUDr. Anna Terezková
Zverejnil: Jozef Andrejko
Vytvorené: 02.09.2021 16:38
Upravené: 02.02.2022 16:59