[Zobrazuje sa optimalizovaná verzia stránky pre slabo vidiacich alebo špecializované či staršie prehliadače.] Prejsť na pôvodnú verziu...
Pokračuj v čítaní alebo preskoč na menu. Ďalšie možnosti: Začiatok stránky; Zoznam sekcií; Vyhľadávanie; Pätičkové informácie.
Dnešným želaním Edity šalamonovej je, aby už nikto tak netrpel, pretože si už dosť vytrpela ona. Stále však v sebe má dosť síl, aby o svojej hroznej skúsenosti hovorila a pripomínala nám ostatným hodnoty, ktorých opomenutie umožnilo vznik takej tragédie, akou bol holokaust.
Vo veku len 19 rokov ju zastihla tragédia, keď sa stala súčasťou transportu približne 15 700 židov z vtedajšej Abovsko-turnianskej župy do nacistických koncentračných táborov. Odvahu, silného ducha a vitalitu preukazuje aj dnes, ako 90-ročná prababka.
Košice opustila spolu s rodičmi, mladšou sestrou, starším bratom a jeho malou dcérkou, no prežila len ona a brat. V piatok 14. apríla 1944 im ktosi zabúchal na okno bytu a prikázal, aby sa pripravili, pretože zajtra si po nich prídu. Na nasledujúci deň ich nahnali do synagógy na Puškinovej ulici, hneď na to putovali do vtedajšej košickej tehelne, kde úrady zriadili židovské geto. Práve tam narazila aj na donedávna hľadaného Lászlóa Csatáryho, ktorý mal na svedomí kruté pomery v gete. Ako pani Šalamonová spomína, stále si mysleli, že už horšie byť nemôže.
Horšie však predsa len prišlo. Začal sa písať nešťastný príbeh nútených prác v koncentračných táboroch Stutthof, Dӧrbreck, Guttowo a Osvienčim . Tesne pred oslobodením toho posledného, sa so sestrou pokúsili o útek. Objavila ich však nemecká hliadka. Pani Šalamonovej guľka prestrelila rameno a trafila sestru, ktorá jej skonala v náručí. Dostala sa do nemocnice a prežila vďaka postupujúcej Červenej armáde. Ešte nedoliečená a vysilená sa vrátila do Košíc koncom septembra 1945.
Koniec obsahu.
Copyright © 2009-2024
Košický samosprávny kraj. Všetky práva vyhradené.
.
Koniec stránky.